Body art v sa v rámci umeleckej sféry začal objavovať spolu s umením performance. Performance (predstavenie) vzniklo koncom 70. rokov ako doplnkový umelecký prejav v rámci iných umeleckých aktivít. Nevyhnutnosťou je publikum, pred ktorým umelec prezentuje svoje vystúpenie. Performance neponúka reprízy, ide o jednorázové stvárnenie. Najznámejšími predstaviteľmi je dvojica umelcov Gilbert a Goerge, ktorý predstavovali samých seba ako živé sochy.
V umení body-art sa ľudskému telu odoberú jeho vlastnosti a životnosť a umelec sám seba pasuje za akísi stroj a neživý predmet.
Odnožou klasického ‘’bezpečného’’ body-art je tzv. rizikový body-art, v ktorom umelec neváha použiť rôzne nástroje na týranie svojho tela ako predmetu. Pre umelca je dôležitejší priebeh akcie skôr ako výsledok.
Najznámejšou predstaviteľkou tejto formy je Gina Pane. Neváhala si pred publikom porezať jazyk žiletkou. Priečky z rebríka vymenila za ostré britvy a následne po ňom vystupovala nahor. Jej performance znieslo iba málo divákov. V jednom zo svojich vystúpení sa objavila polonahá od pása hore a stojac uprostred miestnosti plnej návštevníkov položila pred seba stolík s predmetmi ako kvet ruže s tŕňmi, žiletku, nôž a dokonca pištoľ. Nabádala ľudí, aby neváhali trýzniť jej telo a niektorí naozaj neváhali...Takéto vystúpenie sa jej stalo osudným a Gina Pane doplatila na svoje umenie životom.
Ďalším umelcom, ktorý sa snažil prezentovať svoje názory pomocou rizikového body-art bol Chris Burden. Na performance akcii s názvom Shooting Piece presvedčil priateľa, aby ho postrelil. Bol strelený do ruky. Experimentoval aj s elektrickým prúdom, ktorý si nechal na svojom tele skratovať.
Český predstaviteľ Petr Štembra dostal otravu krvi po tom, ako si v rámci myšlienky spojenia človeka s prírodou vštepil vetvičku zo stromu do ruky záhradníckym spôsobom.
Viedenský umelec Rudolf Schwarzkobler posúval hranice bolesti tak ďaleko, až sa pri jednej akcii usmrtil.
V diváckych ohlasoch na tento druh performance môžeme objaviť zmes hnusu, nevkusu, strachu no i sympatie a obdiv.
Umelci nám predkladajú vlastné názory pomocou kontroverzných predstavení, ktoré sú často sexuálne ladené, nezastavia sa pred bolesťou, fekálnymi a inými činmi. Siahli až na dno hlbín zmyslových prežitkov a išli tak ďaleko za hranice sebapoznania, aby nás donútili premýšľať nad existenciou...A to nás núti myslieť ďalej.
Kde sa teda končí rizikový body-art a začína psychická porucha?
Jedným z mnohých vysvetlení je porucha zvaná automutilácia ( sebapoškodzovanie ). Objavuje sa väčšinou pri depresii a obsedantných poruchách. Okrem extrémnych prípadov sa zvykne liečiť návštevami psychiatrickej ambulancie a medikamentmi.
V umeleckých sférach býva depresia až príliš časté ochorenie a mnohí umelci sa jej nechcú vzdať už len zo strachu pred stratou kreativity. Mnohí veria, že práve depresia im dodáva možnosti, o ktoré by boli inak pripravení. Žijú v predstave, že iba trpiac naozaj cítia. Uzatvárajú sa pred skutočným svetom a svoje chvíle múzy venujú poškodzovaniu svojho tela.
Netreba zabúdať na to, že rany na fyzickom tele sú stopou rán na duši.
Prizerali by sme sa na to, ako člen našej rodiny šliape po ostrých predmetoch, všade navôkol sa valí jeho krv a to len preto, že si hovorí umelec? Dokázali by sme akceptovať jeho krvavé rany spôsobené žiletkou a to z dôvodu jeho umeleckého prejavu?
Mnohí, bohužiaľ, musia.
Tieto brutálne formy umenia neskôr ustali a ak aj pretrvali, zväčša sa schovali do súkromia domovov a umelec ostal sám so svojím prejavom.
Spoločnosťou viac akceptovaná je klasická forma body-art medzi ktoré sa zaraďuje napríklad tetovanie, maľba na telo, piercing, nechtový dizajn a podobne. Takéto body-art už nie je o prezentovaní osobných existenciálnych postojov a názorov, ale vo väčšine prípadoch sa stal módou tohto storočia. Ľudia ním vyjadrujú skôr spoločenské postavenie, či inklináciu k hudobnému žánru, alebo životnému štýlu.
Komentáre