tempestas

„ Budem o něco se rvát, až tu nezůstane stát na kameni kámen. A jestli není žádnej Bůh, tak nás vezme země, vzduch…no…a potom Ámen.“

Pred dávnymi časmi človek vymyslel koleso. Ubehla naozaj dlhá doba a on ku kolesu vymyslel motor, z ktorého splodiny znečisťujú ovzdušie a uberajú nám tak na zdraví, na živote prírody. Používajú naftu, ktorej ťažba už len spôsobuje problémy prírode. A nieto ešte keď ju každodenne využívajú milióny ľudí.

Pred dávnymi časmi človek vymyslel kladivo. Ubehla naozaj dlhá doba a on to kladivo začal používať na zabíjanie druhých ľudí. Časom človek vyrábal stále väčšie a väčšie kladivá, zbrane. Neskôr k tým zbraniam vymyslel naozaj dokonalé mechanizmy, ktoré dokážu usmrtiť tisíce ľudí naraz. Asi zrejme, aby si ušetril čas a ukázal svoju moc.

Pred dávnymi časmi človek vymyslel platidlo. Ubehla naozaj dlhá doba a on formou platenia priviedol svet k dobe, keď už aj životy ľudí ovládajú peniaze. Sú všadeprítomné. Peniaze človeku zaistili moc. Prenikli ako do záležitostí svetských, tak aj náboženských. Človek začal dobu materiálnu, kde sa kvôli peniazom platí aj životom. Kde ich zdanlivý nedostatok spôsobuje chaos, rozklad a rozpad spoločenstva. Človek vložil svoju budúcnosť do rúk matérii.

Človek sám seba uvrhol do doby, ktorá je pokrytecká. Do doby, v ktorej neexistuje vzájomná tolerancia, kde sú ľudia schopný sa navzájom pripraviť o životy a to z dôvodu baženia po ešte väčšej moci, po peniazoch, majetku. Do doby, v ktorej si neváži prírodu, akoby zabudol, že bez nej by sme neexistovali. Do doby, v ktorej je spoločenstvo tak prehnité zvnútra a pri tom sa tvári rozumne. Do doby, kde má človek len zdanlivo pod kontrolou svoj vlastný život. Do doby, v ktorej je človeku už všetko jedno. Do doby, ktorá je už dopredu odsúdená na zánik.

Zo všetkých možných strán človeka upozorňujú alarmy, ktoré hlásajú, že niečo nie je v poriadku. Človek sa na to pozerá, ale nevidí to. Počuje to, ale nepočúva. Cíti to, ale neverí svojim pocitom. I keď človek vie, že je čas ako sa vraví o päť minút dvanásť, no i tak s tým nič nechce spraviť a radšej počká na to, ako sa situácia vyvinie...no bez pričinenia človeka o zlepšenie sa bude vyvíjať stále rovnako...smerom k záhube a smrti spoločenstva.

Vojny, vraždy, hlad, choroby... 

Tomuto sa vraví evolúcia?

Miesto toho, aby  sa človek vyvíjal smerom k sebe, jeho spoznávanie sveta smeruje smerom von.

Človek sa snaží spoznať silu peňazí, ktoré môže držať v rukách a sú pre neho tak nádherne hmotným presvedčením o svojej veľkosti a sile. Myšlienka spoznania ozajstnej, vnútornej sily a vlastnej veľkosti bola zavrhnutá už dávno. Prečo? Pretože cesta k sebapoznávaniu sa zdá byť náročná? Pretože upnutie človeka na materiálny svet sa stalo už príliš silným? Preto človek zahodí možnosť vymaniť sa z trápenia a nájsť vnútorný kľud v sebe, nie v matérii. Pretože nedokáže prekonať samého seba. Svoj pocit nadradenosti nad všetkým ostatným, nad prírodou, vesmírom a jeho zákonmi. Človek sa cíti byť nadradený nad princípom lásky. Nerešpektuje ju v pravom zmysle, pretože pravá láska, ktorá v človeku môže žiť mu nedá nič materiálne. A preto to ani neskúsi. Človek si neuvedomí, že ak nájde v sebe ozajstnú harmóniu a lásku, materiálno sa mu tak stane menej podstatným. Nebude ho pútať moc peňazí, moci a môže slobodne žiť a rozhodovať sa. Človek v sebe zahubil lásku. Zdá sa mu byť nelogická myšlienka na to, aby mal niekoho rád len preto, že existuje. Človek nevie mať rád bez dôvodu, ale bez dôvodu nenávidieť vie.

Ľudstvo za vek svojho života získalo kopec skúseností. Bolo mu daných veľa príležitostí na to, aby sa poučilo. Vojny, choroby a to všetko pre peniaze a moc. Otázka je, či človek využije svoje prirodzené vedomosti a danosti na to, aby tento stav prekonal a zlepšil, alebo to zabalí do úhľadnej malej guličky a zahodí za seba?