tempestas

Kým človek niečo pochopí, niečo veľké...dôvod prečo sa mu nedarí, dôvod prečo nie je šťastný, ten jeden jediný, ktorý ho brzdí, prejde zaujímavou cestou. Je to ako žiť v stratách a nálezoch. Stratí veľa vecí a pomaly nachádza nové. Čisté. Pocity, ktoré v tejto ceste nasledujú človeka sú často krát neopísateľné. Kým človek príde na to, čo robí zle mnohokrát spadne. Pokúša sa postaviť najprv preto, lebo to inak nevie. Postaví sa a snaží sa ísť ďalej. Postaví sa pretože vie, že to inak nejde. Opäť dosadne priamo na nohy a je si istý, že je to správne. Ale nie je. Prečo sa vôbec postavil? Pretože mu jeho Ego nedovolí aby mal pocit úpadku. Stojí vzpriamene ako skala smejúca sa slnku. Smejúca sa zemi. Pretože ON je predsa skala! Tá, ktorá nikdy nepadá...A potom to príde zasa. Zhodí ho jeho vlastná samoľúbosť, jeho vlastný smer, ktorému tak do krvi veril. Ďalšia strata, no zatiaľ žiadny nález...Teraz premýšľa. Opäť spadol a musí to mať predsa dôvod! A čím viac premýšľa, tým viac tá skala rastie. Dôvod vidí všade navôkol. Nedarí sa mu, pretože mu svet nepraje, nedarí sa mu, pretože to všetko predsa nie je fér! On je tak dobrý, skala je tak pevná, chyba musí byť tým pádom niekde inde. Skala je teda opäť pevná a verí, že keď sa ohradí voči svetu nič ju nedokáže zlomiť. Ale opäť...Zas a znova sa to stalo. Pád. Hlbší a temnejší než kedykoľvek predtým. Strata. Bez nálezu. Premýšľa viac. Kde som spravil chybu? Kedy som nesprávne zabočil? Zo skaly je malý nenápadný kamienok. Utápa sa. Neverí si. A potom na to príde. Po celú tú dobu, kým padal a opäť vstával to mal rovno pred sebou, v sebe. Odpoveď je priamo v ňom. Nie je vo falošných ideách o svete, nie je vo falošne vypestovanom Egu. Dlhé obdobie plné strát, kopancov a faciek, ktoré doprevádzali ešte väčšie straty, kopance a facky. Až také, že človek sa bojí sa znova postaviť. Bojí sa byť opäť skalou. Skala. Kým človek pochopí, že nemá byť skalou, ale človekom, prejde naozaj dlhá doba...