tempestas

„ Poznáš toho bezdomovca, čo sa túlal pri potravinách? Franta ho všetci volali.“ – opýtala sa ma mama hneď ako sme si spolu sadli ku káve. Prikývla som na znak toho, že som ho tam pár krát zahliadla a mama pokračovala: „ Tak včera zomrel. Ani neviem ako ho našli, nič. Ale konečne to má za sebou. Ten už od minulej zimy stále hovoril, že chce konečne zomrieť. Si predstav, aký to bol vzdelaný človek. Mal vysokú školu, bol letecký inžinier. Celý život pracoval, živil rodinu. To mi hovoril jeden pán, ktorý tu neďaleko býva, zhodou okolností jeho bývalý kolega.“ Priznám sa, že som v tej chvíli bola prekvapená. Franta teda naozaj nevypadal ako človek, ktorý by vôbec niekedy dokončil základnú školu, aspoň podľa toho, ako som ho vídavala sedieť s lacným čúčom v ruke pred potravinami. Bol špinavý, samozrejme smradľavý a neoholený. Väčšinou mal na sebe oblečenú starú hrubú bundu, dokonca aj v lete. Mojej mame ho sem tam prišlo ľúto a priniesla mu niečo na jedenie, dala mu nejaký kus oblečenia, čo sa povaľoval v skrini. Vravela, že aj ostatní ľudia zo sídliska mu čas od času priniesli niečo na zjedenie. Opýtala som sa mamy, ako sa z neho stal bezdomovec. „To neviem presne, ale niečo som sa podozvedala. Viem, že sa to stalo, keď predával byt a rodina ho oklamala. Vtedy sa v ňom niečo zlomilo, položil sa a už sa nechcel postaviť. Povedal, že bude radšej ako bezdomovec, že sa radšej upije k smrti. Aj som ho zopár krát prehovárala, že ho zavediem do útulku, kde sa o neho postarajú, umyje sa, nájde si prácu, ale nechcel. Povedal, že on už nechce nič len počkať na smrť. Zaujímavé bolo, že keď bol triezvy, vedel sa normálne inteligentne vyjadrovať. Nebyť tej prepitej tváre, vypadal by ako úplne normálny človek, keby chce. Ale on nechcel, no. Aj taký sú ľudia.  Nedávno mi jeden pán z vedľajšieho baráku hovoril, že ho minule videl za triezva čítať nejakú knihu. Myslel si, že má nejakú blbosť, ale keď sa pozrel bližšie zbadal, že číta knihu o histórii. Je to škoda, že sa už nechcel postaviť na nohy a žiť ďalej. Aspoň to už má za sebou.“ Ukončila mama svoje rozprávanie. I keď sme sa neskôr rozprávali na rôzne témy, ku bezdomovcovi Frantovi mi stále myšlienky ubiehali. Pravdou je, že neviem, aký bol človek, kým ešte nepil a nestal sa bezdomovcom. Možno bol despota, možno svoju ženu bil, ale možno sa staral o svoju rodinu ako najlepšie vedel. No i tak som sa musela zamýšľať nad tým, ako skončil jeden život leteckého inžiniera, ktorý sa rozhodol, že zomrie pomaly a potupený ako alkoholik.