tempestas

Všetko sa to začalo okolo štvrť na sedem ráno, keď som nastúpila do autobusu smerujúc od nevidím do vidím. Asi v polke cesty medzi nevidím a vidím si ku mne prisadol jeden pán. Zdvorilo mi oznámil, že mám vedľa seba voľno a za jeho zdvorilým oznámením sa niesol smrad páleného liehového nápoja. Zmrštila som teda svoju osobu do osôbky a ďalej čítala rannú tlač. V momente, keď sa autobus znova pohol zo zastávky si pán zrejme myslel, že sa nachádza na horskej dráhe. Kolísal sa sem...a zasa tam...a opäť sem...a...tam...Predstavovala som si, že držím v ruke obrie "šťuchadlo" a štuchám a štuchám a štuchám, až kým sa pán z horskej dráhy nezosype. Hurá, konečne vystupujem!
Cesta späť bola o niečo zábavnejšia. Už pri nastupovaní do autobusu som mala pocit, že ak zdvihnem nohy do vzduchu, tak ma do útrob tambusu vnesie vášnivý dav sám. Ani som sa nenazdala a nachádzala som sa kdesi v priestore pre detské kočíky obklopená hŕstkou podobne cítiacich sa ľudí. Po pár minútach sa mi podarilo chytiť balanc s jednou nohou pokrútenou. "A predsa stojím!" - povedala som si v duchu po tom, ako ma atakovali ľudia nastupujúci na ďalšej zastávke. Asi v štvrť cesty som začala badať zvláštny pach pochádzajúci kdesi z bezprostredného okolia. Pripomenul mi  popolník plný špakov na stole niekde v pube v piatok večer.  Netrvalo dlho a epicentrum zápachu som našla. Boli to vlasy. Malé pubertálne žieňa tesne pri mne vlastnilo dlho neumývané dredy. Keby som sa v tú chvíľu mohla pohnúť a poriadne nadýchnuť, vzdychla by som si. O pár sekúnd po tomto zistení sa mi do uší začala drať melódia. "Prekvapivo" sa šírila zo slúchadiel "dredovej" slečny. Počúvala Ska. Nechcene som sa teda započúvala do chrapľavého hlasu speváka a moje vnímanie opäť niečo prerušilo. Iný rytmus. Iný hlas. Iné slúchadlá. Z ľavej strany som bola nútená počúvať lacné, skákavé Ska a z pravej strany som počúvala drahý a umelý popík. Ani nechcite vedieť, ako to celé znelo dokopy...Snažila som sa teda "vypnúť príjem", no v tom som ucítila až priveľké teplo zo zadu. Ľudské teplo. Ďalšia slečna si zo mňa urobila operadlo. Chcela som si túto svoju teóriu preveriť v praxi, čo znamenalo, že som sa nenápadne kolísala z jednej strany na druhú. Mala som pravdu. Slečna sa kolísala so mnou...Rozhodla som sa s tým skoncovať a rýchlo som sa zvrtla do strany a slečna bola po krátkom páde donútená chytiť si svoj vlastný balanc. Ten môj mi predsa nik brať nebude! Konečne som sa cítila ako tak "slobodná" a takto to vydržalo až po konečnú zastávku.
No tým sa moje peripetie s MHD nekončia. Cesta večerným spojom domov na mňa zapôsobila ako zlatý klinec a úžasné zakončenie cestovateľského dňa. Posadila som sa vedľa pána a myšlienkami som už blúdila po byte, keď som si bližšie začala všímať spolusediaceho. Pán vedľa mňa si zrejme potreboval popustiť na uzde jeden z najstarších mužských pudov - loviť. A pán teda lovil...ale v nose. Ňufko bol zrejme rýchlejší než pánove prsty, pretože lovil až priveľmi dlho. Svoj zrak som našťastie stihla odvrátiť skôr, než by som uvidela Ňufka v plnej "kráse".

Kto mi moje cestovateľské zážitky závidí?